Je automatickou súčasťou našich životov. Potrebou. Spestrením. Zábavou. Nezáleží na tom, či naň máme chuť (a čas a energiu) denne, alebo raz za týždeň.
Niektoré z nás „to“ však potrebujú stále a sú preto ochotné urobiť čokoľvek.
JANA
Svoju závislosť objavila pomerne skoro. Mala asi šestnásť, keď prišla o panenstvo a zistila, že sex je skvelý „vynález“. Dotyčný, hovorme mu Michal, mal dvadsaťštyri rokov, a hoci pôvodne nemal v pláne stráviť s mladučkou žubrienkou viac než jednu noc, prekvapený jej náruživosťou sa nechal zvádzať jej neuveriteľným apetítom ešte pol roka. Kým mu nedala kopačky. „Bolo to zvláštne. Bola som doňho strašne zamilovaná. Bol môj prvý a mne lichotilo, že chodím s chalanom, ktorý má už po vysokej škole. Ale postupne ma sex s ním začal nudiť. Mala som pocit, že je to stále o tom istom. Začala som strácať ten opojný pocit, ktorý sa ma zmocňoval na začiatku, vždy keď som mala vyvrcholiť. Potrebovala som to ako drogu, aj keď vtedy som o drogách ešte veľa nevedela,“ spomína.
Po rozchode s Michalom dlho sama nezostala. Počas prechádzky so psom zviedla rovnako starého Petra od susedov. „Síce sa tváril ako veľký frajer, ale v podstate bol úplné neviniatko. Spočiatku sa predo mnou hanbil, ale keď som ho zasvätila do sexu, bol ním fascinovaný rovnako ako ja.“ Párik spolu trávil každú voľnú chvíľu. Pri sexe. „Dom mojich rodičov bol len cez cestu od našej školy, a tak sme sa stihli milovať ráno, cez obednú prestávku aj po škole, predtým než prišiel otec z práce. V tom dome hádam nebolo miesto, kde sme to nerobili.“ Kvôli Jane bol Peter ochotný chodiť poza školu, vždy keď dostala chuť na sexuálne voľno, a keď boli jej rodičia doma, ochotne s ňou chodil do lesa pod zámienkou, že idú so psom.
„Obaja sme mali poodierané chrbty aj kolená, ale tá vášeň bola taká silná, že sme nemohli odolať.“ Po čase však opäť dospela do bodu, keď mala chuť na zmenu. Niežeby jej Peter nevyhovoval, len nejako cítila, že existuje – musí existovať – ešte niečo viac. Na vysokoškolskom internáte v Bratislave spoznala Mira, študenta medicíny, ktorý miloval život. A marihuanu. Sprvu jej prekážal ten štipľavý zápach, no keď sa po jednej chodbovej žúrke dala prehovoriť a párkrát si potiahla, zdal sa jej sex lepší. Chuť väčšia a orgazmus intenzívnejší. Od toho večera začala milovať marihuanový sex s Mirom a dnes už celkom nerozoznáva, ktorá závislosť je silnejšia. „Viem, znie to šialene, že človek si začne s niečím takým len kvôli lepšiemu orgazmu, ale pre mňa je sex po jointe to najlepšie afrodiziakum na svete. Skúsila som s tým prestať, ale nejde to. Keď raz okúsite, ako chutí raj, nechcete sa vrátiť na zem.“ Pádu z takej veľkej výšky by sa bál každý súdny človek. Jana si naordinovala vlastný liek, zakázala si nad ním premýšľať.
VERONIKA
Bola celkom normálne dievča. Mala za sebou dva pubertiacke vzťahy, o ktorých si nemyslela nič zlé, ale neboli ani natoľko výnimočné, aby si na ne detailne spomínala. Po gymnáziu odišla na vysokú školu do Nitry a tam na jednej diskotéke spoznala Milana. Chlapík územčistej postavy, s nabúchaným hrudníkom bol oblečený od hlavy po päty v koži, vo vlasoch hádam kilo gélu a zdalo sa jej, že na tvári mal vrstvu acnecoloru, ktorá zakrývala jazvy po pubertálnych vriedkoch. Rozhodne nebol jej typ, ani po piatom poháriku manhattanu. Ona sa mu však páčila. Veľmi. A bol ochotný urobiť čokoľvek, len aby si získal jej pozornosť. Objednával Veronike a jej kamarátkam drinky, žmurkal na ňu spôsobom, ktorý sa musel naučiť z nejakého trápneho amerického fi lmu, poslal jej k stolu ruže od diskotékového predavača spolu so zdrapom papiera, na ktorom bolo: Dáš mi svoje telefónne číslo? Veronika sa pri čítaní tej otázky strašne rozosmiala. V tú noc skončila u neho v byte, kde zažila najlepší sex v živote. Najprekvapujúcejší. Najšokujúcejší. Zažila najviac rozkoše.
„Dodnes si myslím, že Milan už na tej diskotéke vedel, čo sa mi bude páčiť. Alebo sa to páči všetkým? Hmmm, mňa predtým nikdy nikto pri sexe neškrtil. Popravde, keď sa to stalo prvýkrát, zľakla som sa, že som naletela nejakému masovému vrahovi, ktorý ma teraz skántri. Ale tá rozkoš, ktorá prišla, bola ako z iného sveta.“ Milan bol len krátkou epizódou vo Veronikinom živote, no práve jemu vďačí za to, že vie presne, čo ju v posteli vzrušuje. Dnes je už šťastne vydatá, no jej manžel musel pristúpiť na jej hru s nebezpečnými sexuálnymi radovánkami. „Objavila som v sebe niečo živelné, čo ma núti vždy znova riskovať pri sexe to, že by môj partner nemusel ustriehnuť hranicu medzi škrtením pre rozkoš a škrtením na smrť. Nemôžem si pomôcť. Je to silnejšie než ja.“
MARTINA
Vždy sa cítila tak trochu uletene. Jej výzor nezapadal do triednych štandardov (nosila čierno orámované oči, prepichnuté obe nosné dierky), na krku tetovanie a tak si spolužiaci aj učitelia udržiavali od nej odstup. Čo jej neprekážalo, lebo mala svoj vlastný svet, v ktorom jej bolo dobre. Chodila na undergroundové koncerty gothic rockových kapiel a po jednom z nich zažila aj svoj prvý sex s bubeníkom, ktorý mal oči výstredne orámované čiernou kajalovou ceruzkou presne ako ona. Samotný pohlavný akt bol pre tých dvoch asi to najnudnejšie, čo kedy skúsili. Najradšej by na to zabudla.
Po rokoch, keď Martina zanevrela na výzor pripomínajúci satanistku a odišla robiť do Bratislavy sekretárku, spoznala v jednom podniku Roba. Okamžite zaregistrovala, že mladý hokejista mal síce IQ hojdacieho koníka, ale mohol sa pýšiť krásne stavanou postavou, sexi úsmevom a sľubne sa rozbiehajúcou kariérou v národnom hokejovom mužstve. Martina ho vyhodnotila ako dobrú partiu a začala s ním randiť. No... slovíčko randenie možno nebolo pre tento pár úplne najvýstižnejšie. V spoločnosti síce hovorili, že spolu chodia, ale inak mali celkom voľný zväzok. V skutočnosti Robo Martinu v posteli dosť nudil. „Bol to taký ten búchač, ktorý búši, až kým nedá gól. Problém bol, že tie jeho góly prichádzali strašne rýchlo. Rozhodne skôr než moje vyvrcholenie.“ A tak, keď Robo jedného dňa prišiel váhavo s návrhom na sexuálne rozptýlenie v podobe návštevy swingers párty, na ktoré chodili aj niektorí jeho hokejoví spoluhráči, Martina povedala nadšene „áno“.
Po príchode do luxusnej vily s vlastným parkoviskom, na ktorom boli odstavené samé lepšie autá, však mierne znervóznela. Nevedela, čo presne môže od takej akcie čakať, či bude vedieť, čo robiť, ani či sa jej to bude páčiť. A tak sa len nadýchla a vošla dnu. Robo sa hneď začal vítať so svojimi známymi, ktorí vzápätí „skenovali materiál“, ktorý so sebou priniesol. Martina sa im očividne páčila. Všimli si, že je mierne nesvoja a ponúkli sa, že budú jej sprievodcami po tom dome plnom divov. Čo sa dialo ďalej, opisovať ani netreba. Podstatné je, že ona si to užila, prvýkrát v živote. „Možno to znie zvrátene, ale mne sa sex s viacerými mužmi páčil. A páčilo sa mi aj to, že nás mohli pri ňom pozorovať iní ľudia. Bolo to vzrušujúce. Najviac na svete.“
Jediný, komu sa to nepáčilo, bol Robo. Ako vysvitlo, ten nabúchaný chlapec bol do Martiny naozaj zamilovaný a vo chvíli, keď zbadal svoju milú naživo v situácii à la pornofilm, oľutoval ich spoločenský výlet. Cestou domov sa v aute pohádali. „Vykašľal som sa na neho. Vo vrecku som už aj tak mala niekoľko vizitiek od chlapov, ktorí na rozdiel od Roba vedeli strieľať góly nielen do vlastnej brány.“
Martina sa nakoniec ozvala postaršiemu pánovi, ktorý jej pri osobnom stretnutí ponúkol viac než len skvelý sex na jednu noc. Navrhol jej, aby pracovala ako luxusná spoločníčka pre jeho špeciálnych klientov. Bol majiteľom siete erotických salónov. „Povedal mi, že mám v sebe niečo výnimočné, čo ocenia len tí najväčší fajnšmekri. Nechcel, aby som bola k dispozícii každému, kto si povie, dal mi možnosť vyberať si z tých najlepších. A ponúkol mi kráľovské ohodnotenie.“ Martina túto ponuku prijala a z niekdajšej outsiderky sa stala profesionálka. Dnes má vo svojom vozovom parku niekoľko športiakov, kúpila dom sebe aj svojim dobrým rodičom (ktorí dodnes nevedia, že nerobí pre americkú investičnú firmu) a niekoľkokrát za rok chodí relaxovať do Karibiku.
„Mňa sex s neznámymi mužmi naozaj baví, tak prečo to nevyužiť. Keď mi niektorý nevyhovuje, môj šéf rešpektuje, že ho odmietnem,“ vraví a nemá v tvári ani rozpaky, ani hanbu, ani inú emóciu. „Lepší život si neviem predstaviť. Mám dostatok peňazí na život a začala som študovať na súkromnej vysokej škole.“ Treba mať na to povahu? Treba mať na to žalúdok? Martina odpovedá tichou protiotázkou. „Viete, koľko je takých ako ja?!“
2024 ©